rojko

Verejnoprávna televízia, snažiaca sa za každú cenu vyplniť voľný informačný priestor počas letnej uhorkovej sezóny, vzniknutý napriek straníckym predčasnovolebným divadelným predstaveniam, ma naozaj pobavila informáciou o premene diviaka lesného na diviaka mešťana.

Podľa vyjadrenia naslovovzatých odborníkov sa diviak vo svojej pôvodnej prírodnej domovine už necíti dobre, pretože sa stáva častým terčom poľovníkov, a tiež si náležite oceňuje ľahší prístup k potrave v mestskom prostredí.

Pri vytváraní tejto novej revolučnej teórie vychádzali asi len z niekoľkých kamerových záznamov, vyhotovených počas noci v mestských častiach bezprostredne susediacich s prírodnou domovinou diviakov, potvrdzujúcich vraj sťahovanie diviakov do im komfortnejšieho mestského prostredia.

Podľa mojich skúseností zo sledovania prírody je diviak veľmi plaché zviera, aktívne najmä neskoro večer, v noci alebo veľmi skoro ráno. V iných časoch dňa je obyčajne zalezený v dobre maskovaných úkrytoch v kroví. Doteraz ma diviaky vždy zaregistrovali skôr ako ja ich, ja som akurát začul hluk spojený s ich únikom pred votrelcom, pri obrovskom šťastí som ich mohol zazrieť na okamih, pri ich krkolomnom úteku.

Po dlhšej úvahe som dospel k názoru, že diviak lesný by sa nemenil na diviaka mešťana ale na diviaka blbca, keby sa rozhodol sťahovať do mesta, v ktorom sa zeleň stáva solitérom. Na kamenných námestiach, špinavých, smradľavých a hlučných cestách, chodníkoch a parkoviskách by veľa potravy nenaryl, nenašiel by ani jeden kľudný, nikým nerušený, dostatočne maskovaný úkryt na denný odpočinok.

Možno by sa verejnoprávna televízia mala skôr zaoberať príčinami neustáleho zmenšovania životného priestoru zveri v prírode na úkor rozširovania životného priestoru nenásytných, po vyniknutí spomedzi ostatných bažiacich osôb, a nekultúrne hlučným, egoistickým chovaním sa, zverou neželanou, len z donútenia trpenou návštevou prírody tvormi, tvrdiacimi o sebe, že sú človekom mysliacim.