rojko

„My sme republiku nerozkradli“ hlásajú straníci, ktorí bez väčšej ujmy prekonali záchrannú, predvolebnú metamorfózu. Asi aj majú čiastočnú pravdu, v novej maškare ešte nie. Je však zrejmé, že asi sú dostatočne informovaní o stranícky akceptovaných krádežiach a zlodejoch. Nie nadarmo sa hovorí, že vrana k vrane sadá.

Mňa osobne ani moc nezaujíma, čo všetko v minulosti nerobili. Mňa by skôr zaujímalo, čo mienia robiť v budúcnosti, keď sa náhodou dostanú k daňovými poplatníkmi bohato prestretému stolu a do dostatočne zásobenej štátnej komory.

Na dôvažok ešte niečo pre tých voličov, ktorí doteraz neprekonali nutkanie zúčastniť sa na straníckom volebnom, demokraticky sa tváriacom divadle, napriek všetkým doterajším sľubom, rečiam a činom straníkov.

Niekedy po tridsiatom treťom roku nášho letopočtu vznikla neznámo kde, jedna poučná bájka, po príkladnom reklamnom ukrižovaní, v celom svete najšikovnejšie marketingovo zneužitého revolucionára, nesúhlasiaceho s aktuálne uznávanou ideológiou.

Na jeho zakrvavené, utrápené telo sa zleteli zo všetkých strán muchy, ovady a rôzna iná, hodovať mieniaca háveď.

Jeden dobrosrdečný mladík, v snahe uľahčiť jeho muky, chcel tie parazity odohnať.

Múdra stará žena ho prosila, aby to nerobil, presvedčujúc ho tým, že tieto sú už skoro nasýtené a určite by prileteli nové, nenásytne hladné.