rojko

Posledné dni nám masovokomunikačné prostriedky masírujú mozgy s udalosťami súvisiacimi s inakosťou. Aktivizujú sa najmä straníci, neschopní riadiť krajinu, mysliac si, že zopár viet týkajúcich sa inakosti v nejakom zákone, ľahko a bez následkov vyrieši ich vlastné reklamné potreby. Činia sa nielen domáci, ale už aj európski.

Pričom inakosť ako taká nie je žiadnym problémom. Veď aj prírode dodáva zaujímavosť prirodzená pestrosť a inakosť.

Zdrojom ťažkostí s inakosťou je skôr jej netolerancia. Tá vzniká mlčanlivým uznávaním nenávisti k inakosti alebo uznávaním zneužívania inakosti v prospech nejakej inej skupiny spoločnosťou.

Prvými obeťami netolerancie inakosti v povojnovom období u nás boli naši počerní spoluobčania. „Demokratická“ spoločnosť v našom prvotnopospolnom kapitalizme mlčky brala na vedomie vytvorenie vrstvy nezamestnaných, najmä z radov počerných, za účelom udržania smiešne malých platov, namiesto zavádzania nových technológií zvyšujúcich konkurencieschopnosť, neschopnými, vatičku hrozby nezamestnanosti zneužívajúcimi podnikateľmi.

Osoby s inakšou sexuálnou orientáciou upútavajú na seba pozornosť svojimi pyšnými pochodmi a dobrovoľne sa odčleňujú od ostatnej spoločnosti vytváraním vlastných klubov a reštaurácií. Každá separujúca sa skupina vyvoláva u ostatných ľudí rôzne reakcie. Čím je odčlenenie hlbšie, tým sú reakcie neočakávateľnejšie.

Straníci, hrajúci svoje opozično-koaličné divadlo, ktoré samé je prejavom neschopnosti riešiť problém inakosti, hoci len na úrovni vlastných skupiniek, už odmietli prvý návrh zákona týkajúceho sa inakosti. „Múdrejší“ koaliční straníci sľubujú ďalší, lepší návrh. Ja len dúfam, že tento bude v prvom rade riešiť dlhodobý problém zamestnanosti a spoločenského postavenia počerných spoluobčanov, ako hlavného problému inakosti v našej krajine. Neverím však, že by sa v našej krajine v súčasnosti podarilo vypracovať zákon, účinne, kontrolovateľne a preukázateľne obmedzujúci existujúcu diskrimináciu počerných a iných skupín občanov.

Celková vzájomná tolerancia inakosti sa asi nikdy nedosiahne žiadnym zákonom. Tá sa buduje najmä dlhodobým spolužitím. Určite by o tom veľa vedeli ľudia žijúci v národnostne zmiešaných oblastiach.

Nie je cestou k tolerancii inakosti skôr vzájomne sa chápajúce a uznávajúce spolunažívanie ako dobrovoľné vyčleňovanie sa zo života spoločnosti a neustále hľadanie nepriateľov? Zdá sa, že v školstve to už pochopili, stačí si z nich vziať príklad.