rojko

Nie som milovníkom pošty. Občas sa mi však stane, že dostanem do schránky žltý poštársky pozdrav. Neostane mi nič iné, len sa na pošte postaviť do obyčajne veľmi dlhého radu.

Pri okienku sa vždy opakuje malé divadielko. Pani poštárka, s pohľadom, ako by som jej zjedol večeru, na mňa zvrčí „dátum, podpis“. Ale aby som nebol nespravodlivý, výnimočne sa nájdu aj usmievavé, kultúrne komunikujúce. Ja sa s milým úsmevom zvyčajne opýtam, „koľkáteho je?“, pretože ako slobodný občan si dátumy vôbec nevšímam.

Po vypísaní poštárkou prezradeného dátumu a podpise sa milo vyzvedám, či im ešte nadriadení nepridelili dátumovú pečiatku. Ternom je, keď mi s milým úsmevom dátumovú pečiatku ukážu. Potom len dumám, na čo ju majú, keď ňou nepoctia príslušnú kolónku na žltom papieriku.

Tentokrát som bol milo prekvapený. Namiesto žltého papierika som objavil v poštovej schránke doporučený list. Pokiaľ sa tak nestalo len z iniciatívy doručovateľky, vyslovujem pošte moje uznanie za prvý ústretový krôčik smerom k zákazníkovi.

Spokojne som vzal na vedomie, že úradníci potrebujú odo mňa akési čestné vyhlásenie, ktoré môžem poslať poštou, ako odpovednú listovú zásielku, s tým, že poštovné hradí prijímateľ.

Potešilo ma, že si ušetrím jednu cestu na poštu, ak odpoveď jednoducho hodím do poštovej schránky.

Moja radosť sa rozplynula ako ranná hmla po vyjdení slniečka. List som nosil so sebou skoro týždeň, snoril som ako policajný pes po nejakej poštovej schránke. Žiadnu som nenašiel, aj keď som sa väčšinou pohyboval v miestach, kde sa premelie niekoľko stoviek alebo aj tisícok občanov a turistov.

Počas hľadania schránky mi nedalo nerozmýšľať, prečo poštu riadia nejakí cukrári alebo pekári, vybraní straníkmi alebo priateľmi priateľov v rámci neverejného „verejného“ výberového konania, nemajúci možno ani hmlistú predstavu o tom na čo pošta slúži, starajúci sa len o nejaké farebné čísielka. Poštára znalého funkcií a práce pošty by určite nenapadlo zrušiť schránky, a tým vyvolávať nárast aj bez toho už nepríjemných davov na poštách.

Poštára znalého histórie, práce pošty a medzinárodných poštárskych záväzkov, ku ktorým sa dvojkrížové trojkopčie dobrovoľne prihlásilo, by určite nenapadlo ani rušiť pobočky.

Je fakt, že takzvané hrozienka z koláča si vo veľkej miere prisvojili, módne súkromné doručovateľské firmy. Pochybujem však, že by mi v Dolných Krkahájoch prevzali na doručenie hocijakú zásielku do nejakej dediny na Kamčatke, Austrálii alebo v rovníkovej Afrike. Pri takých zásielkach zostáva občanovi len spoliehať sa na dobrú štátnu poštu so svojimi neodmietnuteľnými povinnosťami.

Činnosti pošty sú však vo veľkej miere uniformne opakovateľné. Viem si veľmi dobre predstaviť namiesto pobočky obsadenej osobami s rôznymi náladami, nejaké, všakovakými, digitálnymi, interaktívnymi prostriedkami dvadsiateho prvého storočia osadené poštové zariadenie, ktoré by bolo schopné vykonávať skoro všetky poštárske úkony, bez toho aby nejaký pomýlený manažér nútil zamestnancov pošty zachraňovať pobočky konkurovaním drogériám, kníhkupectvám alebo hocijakým nepoštovým organizáciám v už aj bez toho neúmerne preplnenej pobočke pošty.

Prepáčte poštári, keďže sa v modernom poštárskom svete poštové schránky nenosia, obral som vás o prácu, a list som do podateľne úradu odniesol vo vlastnom záujme osobne.

Nerád by som však zažil opakovanie histórie, tak, aby po samozničení pôšt ich riadiacimi pracovníkmi som sa musel so svojimi zásielkami obracať na drotárov, mastičkárov alebo kočišov, ako to bolo zaužívané pred vznikom štátnych pôšt.