rojko

Svedčí o tom aj výnimočne nízka hladina našej najväčšej rieky, vyschnuté vodné zdroje po krajine, plamene pohlcujúce mnoho miest na planéte, pričom je len otázkou krátkeho času, kedy sa požiare rozšíria aj na naše územie, a nielen tie založené slávnou armádou. Čakajú nás psie dni. Ani psa nehodno vyhnať v nadchádzajúcej horúčave, treba ho pomaly učiť čúrať a kadiť doma, alebo mu ušiť vhodnú vychádzkovú obuv na pohyb mimo trávnika.

A narcistickí, egoistickí občania môžu naďalej spokojne napodobňovať pštrosy. Strčiť hlavu do piesku, a tváriť sa, že keď ja ho nevidím, tak problém neexistuje.

Počet pozemných, vodných ale aj výnimočne účinných vzdušných exhalátorov rastie tempom nenapodobiteľným ani žiadnymi tvormi zo živočíšnej ríše.

Sebaobdivujúci občan, ktorý sa nemieni hanbiť pred susedmi používa stále viac exhalátorov, aj na hocijaké hlúposti.

Do obchodu na konci ulice nepôjde na hanbu sveta pešky. Starostlivý rodič a starý rodič určite odvezie svoje dieťa alebo vnuka do školy, na tréning alebo krúžky na miesto vzdialené len niekoľko desiatok prípade stoviek metrov na exhalátore, aby z neho náhodou neubudlo. Tiež ho zavezie k výživovému poradcovi, namiesto toho, aby ho vyhnal medzi rovesníkov sa trochu pohybovať.

Aj havkáča treba nosiť na prechádzku exhalátorom, aby sa náhodou predčasne neunavil.

Letecké výlety, ktorých jediným cieľom je samochvála na sociálnych sietiach, sa tiež stali nevyhnutnou súčasťou narcistického, egoistického sveta.

Univerzum to všetko sleduje, a najprv len plače, dávajúc jemné signály, že už toho má pomaly dosť.

Požiare sú už zdvihnutým prstom, a pri súčasnom šlendriánskom spôsobe hospodárenia v lesoch, vyznačujúcom sa ponechávaním všetkého nespeňažiteľného dreva v lese, ako vynikajúceho paliva podporujúceho ich neobmedzené šírenie, môžu byť oveľa väčšou hrozbou než si viete predstaviť.

Potešujúce je, že po psích dňoch s horúčavami a požiarmi si univerzum vybije svoju zlosť obyčajne aj nasledujúcimi silnými búrkami, so stromy vyvracajúcim vetriskom, stále väčšími krúpami, ale aj miestnymi lejakmi a prietržami mračien s nasledujúcimi povodňami, výdatne podporenými šlendriánskou starostlivosťou správcov jarkov a kanalizácií o zverený majetok.

Takže hurá! Veselo sa naďalej tvárme, že sa nič nedeje. Nikdy nezačnime s riešením problémov zemegule od seba. Trpezlivo užívajúc si pohodlie a závisť spoluobčanov čakajme, až problémy za nás vyriešia nekonečne múdri straníci na niektorej klimatickej konferencii.

Len či sa toho dožijeme? Čo mienime odovzdať ako dedičstvo nasledujúcim generáciám? Svoje samochvály na sociálnych sietiach?