rojko

Blížil sa koniec týždňa. Lepšia polovička mi položila obvyklú otázku. Čo budeme počas voľna robiť?

Streliac od boku prvé čo mi napadlo, som navrhol prechádzku z Pezinskej Baby do Rače. Mal som síce pochybnosti o úspechu návrhu, keďže moja najmilšia má vrodenú alergiu na potulky v prírode dlhšie ako tri hodiny. A pokiaľ ma pamäť neklamala, navrhnutá prechádzka by trvala poriadne nad päť.

Napriek tomu som jej s nádejou podal do ruky turistickú mapu, aj útržok papiera s výpisom predpokladaných časov chôdze medzi jednotlivými turistickými smerovníkmi.

Bol som nesmierne prekvapený, keď po nie veľmi dlhom čase prišla s tým, že to trvá len niečo málo vyše tri a pol hodiny, takže kľudne môžeme vyraziť.

Bolo krásne počasie, slniečko svietilo, na oblohe len pár baránkov, príroda sa naplno rozvíjala a všade okolo štebotali a hrkútali vtáci, zakladajúci si nový domov a hľadajúci spolubývajúcu.

Mierne spotení a príjemne unavení, sme sa s nejakým meškaním oproti predpokladanému času chôdze vyšplhali na ikonický kopec Malých Karpát, s veľavravným menom Somár.

Moja milovaná skonštatovala, že už sa asi blížime do Rače, keď už sme tak dlho šľapali. Namiesto hocijakého komentára som jej podal mapu aj cetlík papiera s rozpisom časov.

Keďže sa s čítaním mapy veľmi nekamaráti, trvalo jej hodnú chvíľu, kým našla Pezinskú Babu aj Somára a Raču. Ohromne prekvapená zistila, že ešte nie sme ani v polovičke cesty.

Začala vyzvedať, ako je to možné? Veď štyridsať plus tridsať je sedemdesiat minút, plus štyridsať je hodina a desať minút, plus …

Vtedy som pochopil, kde bolo tých tri a pol hodiny zakopaných. Čo najnežnejšie som sa lepšej polovičky opýtal, v ktorej škole ju učili počítať čas v stovkovej sústave?

To som asi nemal robiť. Teplo rodinného krbu sa začalo premieňať na oheň na streche. Ďalšie nemiestne poznámky, prirodzene ponúkané názvom kopca, na ktorom sme odpočívali, som si už radšej nechal pre seba.

Počas ďalšej pol hodiny chôdze najmilšia mlčala ako zvony, keď pred kresťanskými sviatkami sa vyberú do Ríma. Asi si v duchu opakovala známe mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa.

Pôsobením slnečného dňa a krásnej prírody sa našťastie ľady pohli, a lepšia polovička po čase začala štebotaním a hrkútaním opäť konkurovať vtáctvu.

Možno sa už tešila na koniec prechádzky, obvykle zavŕšený návštevou nejakej reštaurácie alebo cukrárne na doplnenie ubudnutej energie.