rojko

Fuzáč alpský

Niekedy pri prechádzke lesom máte pocit, že vás niekto pozoruje. Poobzeráte sa, a nič väčšie nevidíte, dokonca ani dvojnohého votrelca.

Nedá vám to, začnete pozornejšie sledovať okolie. A zrazu uvidíte vytŕčať spoza kusa dreva dve anténky.

Mimozemšťan to asi nebude, poviete si, aj z reťaze utrhnutú myšlienku na lesnú wifinu ľahko vypustíte z hlavy.

Vyberiete sa preskúmať anténky z druhej strany. A ajhľa, fuzáč. A nie hocijaký, ale alpský.

Možno je trochu nahnevaný, že mu nadávate do fuzáčov, pričom on žiadne fúzy nemá, len krásne dlhé tykadlá. Samček výstavnejšie, dlhšie, samička o trochu skromnejšie, kratšie. Tykadlá vyzerajú ako teleskopická anténa, sivá s čiernymi obrúčkami.

Ploché podlhovasté telo, pripomínajúce nanukovú paličku, má fuzáč sfarbené do siva s modrastým odtieňom. Samička je o trochu mohutnejšia, samček štíhlejší. Na chrbte a krídlach má fuzáč, typické čierne, bielo obrúbené škvrny rozmanitých tvarov.

Šesť chrobačích nôh slúži na pohyb po niečom pevnom, krídla na rýchle premiestňovanie vzduchom.

Aj prívlastok alpský nie je celkom správny. Vyskytuje sa v lesoch aj mimo Álp. Najčastejším domovským stromom alebo drevom fuzáča je buk. Môže sa však vyskytnúť aj na iných drevinách.

Samička kladie vajíčka do odumierajúceho dreva. Červíky sa po niekoľkoročnom vývinovom pobyte pod kôrou zakuklia a počas leta sa premenia na dospelé jedince fuzáča, poletujúce po lese. Najradšej na slnečných teplých miestach.

Uvidieť fuzáča alpského nie je však každodennou záležitosťou. Pokiaľ sa vám pošťastí tešte sa.

Fuzáč má mnoho nepriateľov. V červíkovitom štádiu sú pochúťkou pre vtáctvo živiace sa podkôrnymi živočíchmi. Dospelé jedince decimujú jašterice, vtáci aj iné hmyzožravce.

V článku sú použité vlastné fotografie.