rojko

Smutná udalosť poznačila severné dvojkrížové trojkopčie na východ od najvyšších tunajších hôr.

Takmer okamžite zareagovali všetky senzáciechtivé oznamovacie prostriedky, aj straníci cítiaci možnosť využitia akčnej samoreklamy.

Verejnoprávna televízia promptne upravila obsah večerných správ, zmenila ich na prieskum verejnej mienky, na opakovanie dejín podobných udalostí doma aj vo svete, na predvádzanie sa predvádzaniachtivých, jednoducho divadelné predstavenie vychádzajúce zo smutnej skutočnosti, pre odrodilcov na reality show. Takto úspešne vyplnili viac ako dve tretiny času večerných správ, a občania očakávajúci informácia aj o inom dianí doma aj vo svete si museli nechať zájsť chuť. Len nechápem, prečo sa každý deň objavujú noví redaktori a redaktorky za peniaze daňových poplatníkov, keď sa málokedy dostanú k slovu a správy už dávno nie sú správami.

Senzáciechtiví novinári a novinárky vypočúvali tetu vracajúcu sa z obchodu, uja vykonávajúceho svoju každodennú prechádzku, straníkov, rôznych samozvaných aj skutočných špecialistov.

Špecialisti jednak sypali z rukáva návrhy na zvýšenie bezpečnosti v školách, paradoxne však niektorí z nich tvrdili, že žiadne bezpečnostné opatrenie v škole v podobnom prípade nebude účinné.

Nikto sa však neodvážil zaoberať otázkou, či v spoločnosti zameranej výlučne na egoistické záujmy jednotlivcov a všelijakých záujmových skupiniek bez spoločnej cieľovej budúcnosti, sa podobné nešťastné udalosti nebudú stále častejšie opakovať.

Tiež nikto nenašiel odvahu začať diskusiu o hraniciach zodpovednosti školy a rodičov pri východe detí a mládeže. Večné vyhováranie sa na ničím nepodloženú zodpovednosť druhej strany nikdy nič nevyriešilo.

V každom prípade ešte stále platí „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko“, a žiadne kamerové systémy, detektory kovov ani osobné prehliadky pri vstupe do škôl na tom určite nič nezmenia.