rojko

Narodil sa ako jedno zo štyroch detí sluhu miestneho pána grófa.

Dovolili mu ukončiť ľudovú školu, potom musel začať pomáhať kŕmiť hladné rodinné krky. Mohol len snívať o nejakom ďalšom štúdiu. Pán gróf nikdy neodmenil svojich sluhov tak štedro, aby ich deti sa mohli vymaniť spod jeho vplyvu, a nestali sa jeho ďalšími sluhami.

V čase jeho mladosti začali duť nové vetry. Fúzkatý maliar a jeho verný druh Benito z Apeninského polostrova začali snívať a realizovať svoje sny o svetovláde. V dvojkrížovom trojkopčí našli poslušných pritakávačov pod vedením kresťansky sa tváriaceho farára a u južných susedov pod vedením Mikuláša, s obľubou jazdiaceho na bielom koni. Ich spoločné techtle-mechtle vyvrcholili Viedenskou arbitrážou. Honťan sa bez opýtania na jeho názor stal občanom južného suseda.

Nastal čas zvykať si na nových pánov a žandárov. V tom čase Honťan dospel do veku brannej povinnosti. Noví páni nelenili, a pri prvej príležitosti ho odviedli. A to nielen do armády, ale hneď aj na východný front, do neslávne známeho mlynčeka na mäso. Nebol výnimkou, tiež sa zranil. Úspešne prežil liečenie v poľných podmienkach, neskôr o niečo vhodnejšie vo vojenskej nemocnici.

Len čo bol prehlásený za schopného ďalšej vojenskej služby, ho opäť odlifrovali na východný front, slúžiť ako jeden z cieľov vtedajšieho nepriateľa. Tentokrát mal väčšie šťastie, nezranil sa, len padol do zajatia.

V zajateckom lágri bol ešte pár rokov po ukončení vojny. Po prepustení zo zajatia sa už o neho nikto nestaral. Domov sa doterigal po dlhých mesiacoch cestovania, tak ako sa dalo, no väčšinou pešky.

Nikdy o svojich zážitkoch z vojny a z lágra nerozprával svojej rodine, len občas z neho čosi vyliezlo po požití alkoholu pri zabíjačke alebo na rodinnej oslave.

Po návrate domov nemohol dlho odpočívať. Vtedajší páni ho veľmi rýchlo umiestnili do Jáchymova. Na jeho šťastie nie do bane, ale len do partie tesárov budujúcich tábor pre nepriateľov režimu.

Keď mu dovolili vrátiť sa do rodného kraja, oženil sa a postaral sa o kŕdlik detí. Začínali v podstate z ničoho. Keď už začalo byť trochu lepšie a mohli si niečo dovoliť aj mimo práce, prišlo veľké novembrové štrnganie, a s ním aj opätovné prispôsobovanie sa novým pánom a žandárom. Pre Honťana v pokročilom veku to nebolo nič príjemné.

Veľmi sa prekvapil, keď po novorevolučných udalostiach dostal od južných susedov oznámenie o priznaní odškodnenia za roky strávené na východnom fronte a v zajateckom tábore. Netešil sa, ale to zadosťučinenie prijal s pokorou.

Žiaľ o rozhodnutí južných susedov týkajúcom sa odškodnenia aj občanov žijúcich v dvojkrížovom trojkopčí dozvedeli aj nenásytne hrabaví straníci a ich servilní prisluhovači. Ihneď založili akýsi spolok s nejasným ručením. Ústavní predstavitelia dvojkrížového trojkopčia spustili ohromnú mediálnu kampaň cez verejnoprávny rozhlas a televíziu, tvrdiacu, že prebratie odškodnenia u južných susedov a jeho prenesenie cez hranicu je trestným činom, a jediným oficiálnym spôsobom získania odškodnenia je poverenie spomínaného spolku jeho prevzatím, s následným vyplatením doma v domácej mene.

Naivný Honťan, tak ako mnoho iných odškodnených uveril cielenej stranícko-zbojníckej propagande. Spolok príživníkov po prevzatí odškodnení na základe splnomocnenia okamžite zmizol z dohľadu.

Tak prišiel dôverčivý Honťan aj o posledné ilúzie o takzvanej demokracii, riadenej straníckymi hyenami za pomoci svojich parazitických prisluhovačov. Alebo že by to bolo naopak? Ktovie?

Vlak márnych občianskych ilúzií pokračuje nezastaviteľne vo svojej jazde, akurát bez Honťana, ktorý už z neho vystúpil.