rojko

Hurá! Splnil sa mi sen. Už ho mám. Že čo? No predsa kufor. Kolieskový! Už nebudem chodiť ako vykopávka s kufrom v ruke, a už vôbec nie s batohom, ten predsa kriví chrbticu.

Jak som vošiel do butiku, hneď som sa doňho zamiloval. Bola to láska na prvý pohľad. Bol krásny, umelohmotný, veľký skoro jak almara. Tá ťapa predavačka sa ma vypytovala na čo ho mienim používať, že mi chce poradiť. Ešteže čo, ako by tá haraburda vedela čo ja potrebujem? Nech sa radšej drží hesla „Náš zákazník náš pán“.

A tá krásna krikľavá farba, všade bude vynikať. Ešte aj zámok má, na kód. Musím si ho zapísať do mobilu, a pre istotu aj na nejakú nálepku do vnútra kufra.

A tie šumné kolieska, neopísateľné. Hneď som vedel, že budeme nerozluční a zažijeme spolu nespočetné množstvo krásnych zážitkov.

Po týždni som išiel na trojdňovú pracovnú cestu. Do nerozlučného som nabalil skoro všetko okrem kuchynského riadu. Veď predsa jeden nikdy nevie. Aj prípadní bytoví zlodeji budú prekvapení, keď nájdu skoro prázdne skrine a police.

V autobuse sme si s nerozlučným sadli na štvorsedadlo. Aby sme sa netlačili. Proletári idúci na rannú zmenu síce zazerali, ale aspoň mali rozcvičku na státie v robote, a tým čo majú sedavé zamestnanie to tiež neuškodilo.

Na stanici bolo plno. Ťažko sa dalo prejsť aj bez batožiny. My s nerozlučným sme sa však hrdinsky predrali, aj keď nejakí trapoši mali akési poznámky typu „kontroluj si ten kufor pre invalidov“.

V chodbičke vlaku bolo tiež husto. Nevadí, super kolieska nerozlučného prekonali nohy všetkých.

V kupé som sa pohodlne usadil a nerozlučného som postavil pred susedné sedadlo, aby mi nezavadzal, a aby som ho mohol neustále obdivovať. Nejaký šibnutý blonďavý týpek ma prosil, či môže môj kufor vyložiť na batožinovú policu. Ty brďo, ten neokrôchanec asi nevedel že v ňom mám aj bagetu a kolu.

Neskoro večer, keď sme s nerozlučným išli na hotel v starom meste, sa môj milovaný na chodníku z mačacích hláv ukázal v plnej kráse. Potvrdil mi správnosť výberu a kvalitu tých super koliesok. To bolo ako koncert. Môj nerozlučný poloprázdny umelohmotný dunel ako kontrabas. Aj domorodci to patrične ocenili, skoro všetci boli v oknách.

Wau, ale aby som nezabudol, ešte musím urobiť nejaké extra super fotky nerozlučného a dať ich na všetky moje účty na sociálnych sietiach. To bude fajok, hviezdičiek a páčilo sa, už sa teším ako mi budú závidieť.