Keďže už pominula záplava slávnostnej propagandy novostraníkov, tiež si rád zaspomínam na revolučné časy.
Prvé náznaky zmien bolo cítiť už nejaký čas pred veľkým nežným štrnganím.
Nielen v denníku komunistov, ktorý nielen vzhľadom na svoju veľkosť ale najmä obsah bol absolútne nečitateľný, najmä v prostriedkoch hromadnej dopravy, ale aj v denníku odborárov aj mládežníkov sa začali objavovať propagandistické články lízavých novinárov, obviňujúce na stranícky pokyn občanov z neúspechov národného hospodárstva riadeného straníkmi. Tak ako každý normálny občan, aj ja som neraz vyjadril pochybnosti o schopnosti straníkov normálne rozmýšľať, niekedy aj priamo pred niektorými ich funkcionármi.
Takže nebolo až tak veľkým prekvapením, že raz pohár pretiekol.
Veľké štrnganie som zažil v meste pod Zoborom počas výkonu neodkladnej práce. Idúc s kolegami na obed sme na hlavnej ulici natrafili na hustý štrngajúci dav. Vyhliadnutá reštaurácia sa nachádzala na druhej strane ulice a o niekoľko desiatok metrov ďalej.
Štrngáči sledujúci naše váhanie ako ísť ďalej začali skandovať „Ten kto stojí na chodníku nemiluje republiku!“. Nuž, skúsili sme sa dostať cez dav na druhú stranu ulice. Niekto začal kričať „Na národný výbor!“ dav to nadšene opakoval, ale beda, pohol sa práve opačne ako sme potrebovali. Keď pozornejší davista zbadal smer nášho pohybu zanôtil „Kto nejde s nami, ide proti nám!“. Samozrejme aj ostatní sa ujali nového hesla. Už sme si mysleli že z obeda asi nič nebude, keď niekomu napadla nová myšlienka a zreval „Na stranícky výbor!“. Dav to s nadšením v sprievode štrngania opakoval, a našťastie im to vydržalo až do času nášho zakotvenia vo vysnívanej reštike.
Po ukľudnení revolučného nadšenia, dosiahnutého zrušením ustanovenia ústavy o vedúcej úlohe najlepšej, jedinej strany občania snívali o lepšej bezstraníckej budúcnosti.
Snívanie však dlho nevydržalo, vápenkári, dočasne, účelovo sa tváriaci ako nestranícke hnutie, začali vytvárať na pracoviskách kádrovacie skupinky po vzore do minulosti mieriacich straníkov. Že začína byť horšie som si uvedomil, keď do týchto skupiniek sa v prvom rade nominovali spoluzamestnaní, známi svojou láskou k alkoholu, k neprerušovaným kávičkárskym a fajčiarskym prestávkam, a tiež tuleňou nemocou vo vzťahu ku každodennej práci. Mohli si to dovoliť, lebo nikto v čase zákonom stanovanej povinnosti pracovať, nenašiel odvahu preradiť ich na prácu s hocijakou, i tou najmenšou osobnou zodpovednosťou.
Žiaľ ja aj ostatní občania sme sa nečinne prizerali na vznik novej straníckej diktatúry, ktorá sa od tej predchádzajúcej líši len oveľa väčším počtom najmúdrejšie sa tváriacich straníkov, a tým, že straníci už nežijú z členských príspevkov ale z daní aj tých občanov, ktorí sú na nich alergickí.
Po stabilizácii novej straníckej totality začala éra výmeny všetkých vedúcich pracovníkov po každých voľbách, a zároveň aj výmena neposlušných straníkov poslušnými aj v medzivolebnom období.
Na pracovisku sme sa zo začiatku ešte dohadovali, či pri najbližšej výmene vedúcich ešte nájdu väčšieho diletanta a neschopáka. Žiaľ život nás presvedčil, že straníci vo svojich nekonečne múdrych, nevyčerpateľných ľudských zdrojoch nejakého určite nájdu.
A ja rojko budem len s obrovskou trpezlivosťou sledovať, či sa na obzore neukazuje opäť vôľa straníkov, sledujúcich úpadok hospodárstva a spoločenského života, vzdať sa miesta pri válove v prospech nejakých rozmýšľajúcich, skúsených, odborníkov v príslušných oblastiach, a či sa obnoví úroveň parlamentnej demokracie aspoň na takú aká bola pred novostraníckou totálnou diktatúrou, keď v parlamente mohla byť aj dojička alebo traktorista, a nemuseli byť nominovaní výlučne straníkmi, ale iba rôznymi spoločenskými organizáciami.
Celá debata | RSS tejto debaty