rojko

Jedna výnimočná obec dvojkrížového trojkopčia začala neľútostný boj proti možnému znečisťovaniu svojho životného prostredia výstavbou spaľovne odpadu. Samozrejme v rámci samoreklamy nezabudli prizvať ani médiá a dokonca aj starosta obce sa chce trochu ohriať pri ohníku.

Ja len rozmýšľam, prečo začali tento boj. Možno poznajú nejaký spôsob likvidácie odpadu bez hocijakej produkcie životnému prostrediu škodlivých látok. Pokiaľ áno, mohli by to prezradiť aj ostatným obciam, pokiaľ si to nemienia dať patentovať. Možno by za to dostali aj Nobelovu cenu s finančným príspevkom, ktorý by mohli použiť na rozvoj obce.

Mám však také tušenie, že skôr svoj komunálny odpad už v súčasnosti exportujú do nejakej inej obce, a sami si užívajú dobré životné prostredie na úkor zhoršenia životného prostredia iných občanov aj vplyvom ich odpadu.

Jednoducho sa tvária, že nevedia o tom, že celé ich sterilné životné prostredie je vytvorené na úkor iných. Ignorujú fakt, že smradľavé plechovky, v ktorých sa denne niekoľkokrát prevážajú pre napĺňanie svojich potrieb do oblasti aj bez ich výfukových plynov nesterilného životného prostredia, boli niekde vyrobené, že naftu a benzín pre ich plechovky tiež niekde vyrobili, že všetky ich technické a iné vymoženosti tiež niekde vyrobili a mnohí občania trpia zhoršením životného prostredia pre vytváranie aj ich pohodlia a sterilného životného priestoru.

Žiaľ nové takzvane demokratické myslenie prinieslo so sebou aj obrovskú dávku egoizmu, ktorý je akosi ťažko zlučiteľný so spoločenským životom bez farizejského pretvarovania sa.

Možno ich boj bude úspešný, už sa taký precedens u nás udial, niekde sa však bude musieť likvidovať v budúcnosti aj ich odpad ako to bolo aj prípade tej spomínanej precedentnej obce.

Našťastie sa likvidácia komunálneho odpadu vždy nejako vyrieši, a keďže nikto nepozná bezemisné technológie likvidácie odpadu, žiaľ vždy to bude na úkor zhoršenia životného prostredia inej skupiny občanov.

Horšie je však, že odpad vytvorený v myslení občanov ľudia už asi nikdy nezlikvidujú. Určite sa nenájde ani jedna osoba ochotná dobrovoľne sa zrieknuť hoci aj štipky svojich vymožeností a pohodlia, i keď vytvoreného na škodu iných.

Zostáva len dúfať, že univerzum sa dokáže popasovať aj s touto nevďačnou, skoro neriešiteľnou úlohou obnovy spoločenského myslenia ľudstva. Možno by stálo za to, aby sebci povinne navštívili niektoré zaniknuté mestá ako napríklad starý Rím, starý Bar alebo starú Ostiu, aby som spomenul len niektoré z tých neďalekých, a v kľude medzi ruinami porozmýšľali kam až môžu viesť prehnané sebectvo a pretvárka uplatňované na škodu druhých.