rojko

Dedina na juhozápadnom dvojkrížovom trojkopčí. Skoro taká, ako mnohé iné, len sa stala obeťou migrácie. Nie tej z bližšieho alebo vzdialenejšieho východu, ani tej z čierneho kontinentu, ale len obyčajnej domácej.

Polia a záhrady sú obdarené úrodnou černozemou, skoro ako u východných susedov, stačí zasiať, zasadiť, a pri minimálnej starostlivosti je úspech skoro istý.

Napriek tomu sa väčšine domácich žitie na dedine zunovalo, odsťahovali sa za pohodlnejším bytím a prácou niekam do mesta.

Našťastie prišla móda približovania sa prírode, a pôvodných domácich nahradili migranti z bližších aj vzdialenejších miest.

Dedina sa výrazne zmenila. Novoprišelci promptne prerobili ošarpané staré domy na moderné kúrie, kaštiele a paloty, ak sa ináč nedalo, tak od základov. Záhrady a sady sa premenili na sterilné, neustále kosené trávnaté plochy, s prenosným alebo ešte lepšie s kopaným bazénom, a tiež arboréta plné cudzokrajných rastlín, ktoré o niekoľko rokov, ak sa im bude dariť, budú ochranármi vyhlasované za invazívne.

Pôvodné dedinské zvuky nahradil ušné bubienky trhajúci hluk kosačiek, a už nie len na konci týždňa, ale tiež neprestávajúci hluk dopravného ruchu.

Pred každým domom počas dňa parkuje niekoľko áut, samozrejme najmä na chodníku, ak tam je, aby boli po ruke pri odvoze deťúrencov do školy a zo školy niekde v meste, podľa kvalitatívnych predstáv starostlivých rodičov.

Aj nakupovať treba v meste, aj niekedy tam vyraziť za kultúrou a zábavou.

Miestnou zábavou je len obligátna návšteva kostola, hody a deň obce.

Na poslednom dni obce, v zábavnom kvíze, ratolesť novoprišelca na otázku kde sa pestuje ovocie a zelenina s úplnou vážnosťou odpovedal, že v …. (a nasledoval názov jedného zo známych obchodných reťazcov v neďalekom meste).

Občania ešte s neprestaveným myslením sa pobavili.

Staršia pani, naturalizovaná hlavnomešťanka, udržujúca svoj zdedený grunt klasickým spôsobom, sa cítila ako po sprche studenou vodou.

Keďže ju hyperaktivita doteraz neopustila, uložila sama sebe úlohu učiť potomkov novodedinčanov na klasické dedinské hospodárenie.

Nuž čo? Ostáva jej popriať veľa trpezlivosti a úspechov. Keď nič iné, aspoň jej niekto z mládeže občas v záhrade vypomôže.

Na skutočnú zmenu novej dediny k pôvodným koreňom, spoliehajúcej sa na ovocie a zeleninu dovezenú z celého sveta obchodnými reťazcami asi bude treba ešte dlho čakať. Minimálne niekoľko desaťročí, kým sa ľuďom zunujú polozrelo nazbierané plody, tepelným a chemickým kúzlením pripravené na predaj, hocičo ponúkané kupujúcim, osobám.

Možno po desaťročiach, sa niekto po kúpe ovocia a zeleniny na miestnom trhovisku, v nejakej inej krajine, zamyslí, prečo tieto majú výrazne inú a lepšiu chuť ako tie z obchodných reťazcov. A možno aj príde s revolučnou myšlienkou opätovného domáceho pestovania a vybudovania siete pre zber a distribúciu poľnohospodárskych prebytkov.

Uvidíme, ako to ten slepý povedal.