rojko

Malá malebná dedinka na južnom dvokrížovom trojkopčí. Z jednej strany neveľké kopčeky, z druhej jedna z väčších riek krajiny.

Blížil sa koniec poslednej svetovej vojny. Nemci, utekajúci svinským galopom až zo sovietskych stepí, sa usadili v dedine s úmyslom trochu si odpočinúť, ale v prvom rade, po zničení všetkých mostov v okolí, aj zabrániť postupu červenej armády cez tunajší brod na rieke.

Dedinčania sa okamžite stali bezplatnou pracovnou silou na kopanie zákopov pred riekou ale aj výdatným zdrojom potravy a pitia pre slabo zásobované nemecké vojsko. S príchodom zimy museli nedobrovoľne odovzdať pánom rozmaznaným vojakom aj dlhoročnou usilovnou prácou nadobudnuté hebké páperové periny a vankúše, ktoré po službe v zákopoch už boli neskôr nepoužiteľné.

Dedinu najprv dlho ostreľovali ruskí delostrelci, a po zahnaní Nemcov na druhý breh rieky aj nemeckí.

Ruskí vojaci sa po príchode nehanebne pustili do rabovania toho mála, čo ešte dedinčanom zostalo po odchode nemeckých.

Našťastie na jar všetci vojaci odtiahli na západ.

Dedinčania si vydýchli a začali snívať o nových začiatkoch. Koniec vojny svorne oslávili a pustili sa do budovania svojej vysnívanej mierovej budúcnosti.

Žiaľ vtedy sa po konci vojny do krajiny vrátili aj demokraticky sa tváriaci straníci zo zašivární v kaviarňach a šantánoch ďaleko od vojnového ohrozenia. Podľa vzoru svojich predchodcov vedeli, že najľahšou cestou k politickému úspechu je nájdenie nejakého vhodného domáceho nepriateľa.

Pri ešte živej nenávisti voči nemeckým vojnovým zverstvám sa určenie kolektívnej viny domácich Nemcov demokratickými dekrétmi viac-menej ponúklo samé. Rýchlo a účelovo všetci zabudli, že bez Nemcov by rozvoj baníctva a lesníctva v dvojkrížovom trojopčí len pomaličky krivkal za okolitými krajinami.

Aby kolektívnych nepriateľov nebolo málo, boli poruke aj domáci Maďari, ktorí tvorili skoro všetko obyvateľstvo južného dvojkrížového trojkopčia, aj spomínanej dediny.

Demokratickí straníci bez meškania vyhnali z mysleného budúceho raja všetkých domácich Nemcov. Dejiny neskôr ukázali, že možno ich vyhnanie bolo v konečnom dôsledku pre nich nečakaným dobrodením.

Demokratickí straníci, napodobňujúc svojich predchodcov, si majetky vyhnaných Nemcov rozdelili medzi sebou a svojimi priateľmi a prisluhovačmi.

Po vojne bol všade výrazný nedostatok pracovnej sily, z vojny sa vracali väčšinou kaliky bez končatín, alebo nakazení rôznymi nákazlivými chorobami zo zákopov a z vojenského života.

Noví gazdovia prácu na bývalých majetkoch vyhnancov nestíhali, možno sa im ani nechcelo hospodáriť, a tak straníci nariadili poslať maďarských kolektívnych vinníkov na nútené práce do českého pohraničia, vyľudneného vyhnaním nemeckých kolektívnych vinníkov.

Vtedajší pomáhači a chrániči bez hocijakého vysvetľovania pozbierali všetko práceschopné maďarské obyvateľstvo, naložili ich s malými balíčkami do dobytčích vagónov a nasmerovali do Čiech. Ktovie na čo asi mysleli po ceste, majúc v živej pamäti predchádzajúce transporty do oslobodzujúcich pracovných táborov.

Po príchode kolektívnych vinníkov na niektorú železničnú stanicu v Čechách, noví gazdovia začali z ponúkaného tovaru vyberať čo najsilnejšie a najzdravšie vyzerajúcich novodobých otrokov, nakoniec však rozobrali aj tých slabších.

Nový gazda okamžite zapriahol novodobých nedobrovoľných sluhov do neprestajnej práce. Ubytoval ich v niektorej hospodárskej budove a okrem nekonečnej práce a minimálneho množstva potravy im skoro nič neposkytol. Sami si museli zaobstarať nejaké teplejšie oblečenie a obuv, aby nejak prežili tých niekoľko rokov nútených prác počas zimy.

Domov sa mohli vrátiť až po výmene múdrych straníkov ešte múdrejšími. Túžba po domovine prilákala mnohých späť do rodnej dediny. Niektorí možno aj oľutovali, že už tam nezostali na trvalo.

Šťastie mali tí, čo pri odchode na nútené práce mohli nechať doma niekoho práce neschopného, kto aspoň strážil to málo, čo im po vojne ešte zostalo. Ostatní obyčajne po návrate domov už vôbec nič nenašli, vždy existovali kmíni, ktorí brali všetko nestrážené čo videli.

Až po prežitých peripetiách si mohli začať budovať svoju budúcnosť, skoro z ničoho, aj s nevýhodou meškania niekoľkých rokov z dôvodu nútených prác, na ktoré si okrem nich samých v súčasnosti už nikto ani nespomenie.