rojko

Trochu aj vplyvom globálneho otepľovania som presvedčil rodinu, že najkrajšia a najlepšia letná dovolenka bude u našich severných susedov. Ako nocľaháreň sme si vybrali Gdaňsk, ktorý svojou osobitou architektúrou očarí asi každého. Je výborným východiskom aj pre jednodňové výlety do jeho okolia, každý si tam nájde niečo pre svoje gusto.

Aj počasie nám vyšlo výnimočne dobre, teploty počas celej dovolenky sa hýbali medzi tridsať a tridsaťtri stupňov, teplota inak nie veľmi teplého Baltského mora bola od dvadsať do dvadsaťštyri stupňov. Všetko ako v rozprávke. až kým sme sa nevybrali do ostatných dvoch častí slávneho trojmestia.

Doprava prímestským vlakom sa javila ako najvhodnejšia voľba.

Pri nástupe do poloprázdneho vlaku sa medzi dverami predo mnou z ničoho nič objavila asi dvojmetrová hora mäsa, ktorá sa prestala hýbať. Zo zadu sa na mňa tlačili ďalší, zdanlivo nastúpeniachtiví pseudocestujúci. Kým mi zaplo o čo sa vlastne jedná, už som darmo kontroloval zadné vrecko, peňaženka aj s nemalou čiastkou našich aj poľských peňazí, vyčlenených z domáceho rozpočtu na dvojtýždňovú dovolenku bola fuč.

Nevedel som, čo si počať, či plakať, alebo zúrivo niečo roztrieskať, dobrosrdečné poučovanie mojej lepšej polovičky, že toľko peňazí nosí pri sebe len blázon, koledujúci si o okradnutie, mi tiež nič na nálade nepridalo.

V zúfalstve som zostal stáť v predsieni vozňa, rozmýšľajúc, či niečo dokážem napraviť, a ako ďalej. Ešteže som nemal v peňaženke aj doklady, ako je to v súčasnosti moderné. Aspoň tie mi zostali, spolu s platobnou kartou, takže budúcnosť nezdala až taká bezvýchodisková.

Takto sa ukľudňujúc a utešujúc som si všimol ďalších troch mládencov stojacich v predsieni vozňa, nehovoriacich ani slovíčko, vymieňajúcich si nejaké informácie medzi sebou len mimikou.

Neviem vôbec prečo, ale nejak som si vytipoval jedného, čo mi najviac uhýbal zrakom, chvíľu som ho pozoroval, a potom v bezmocnom zúfalstve som naňho dosť neslušne hlasno zvolal „Ty máš moju peňaženku, dávaj ju naspäť.“

Až potom som začal rozmýšľať, aká bude jeho reakcia, ak som mu krivdil. No v tom nastal ôsmy div sveta, mladý pán si siahol do vlastného zadného vrecka, a vrátil mi moju peňaženku.

To mi spôsobilo ďalší k infarktu sa blížiaci stav. Nevedel som čo spraviť od radosti, či plakať, tancovať alebo sa pekne poďakovať tomu zločinnému dobrodincovi.

Medzitým všetci štyria chmataví mladí páni vyskočili z vagóna na perón a urýchlene sa vzdialili.

Mne už potom nikto nemusel hovoriť, aby som nosil u seba len nejaké rozumné množstvo peňazí. Zostala mi však asi naveky určitá nevedomá reakcia častej kontroly nedotknutosti môjho zadného vrecka a jeho kontrolné držanie v dave medzi väčším množstvom ľudí. Ktovie či sa toho niekedy ešte zbavím?

Tiež asi do smrti mi bude vŕtať hlavou, či ten mladý pán rozumel môjmu zvolaniu v našom jazyku, alebo som naozaj vyzeral natoľko zúfalý, že sa nado mnou jednoducho z ľútosti zmiloval.