rojko

Vždy mi nadvihne mandle, keď hocikto použije prívlastok neprispôsobivý. Pritom samotná neprispôsobivosť je závislá len od očakávaní osoby používajúcej tento prívlastok, ktorá môže byť takisto považovaná za neprispôsobivú z pohľadu očakávaní inej osoby.

Čakajúc na meškajúci vlak v jednej železničnej stanici, ma nedávno prekvapili použitím tohto prívlastku Železnice Slovenskej republiky, známy to správca železničnej infraštruktúry, v pokynoch pre cestujúcich, týkajúcich sa ich bezpečnosti. Okrem iného sa v pokynoch uvádza „Ak vidíte, že sociálne neprispôsobivé osoby (bezdomovci´) znečisťujú priestory stanice alebo Vás obťažujú, oznámte to výpravcovi na telefónne číslo …“. Nechápem, prečo ŽSR predpokladajú, že rozoznám sociálne neprispôsobivé (bezdomovecké) osoby od ostatných a prečo sa tiež pokyny netýkajú sociálne prispôsobivých (domoveckých) bordelárov.

Neviem, kto alebo čo udelilo ŽSR právo zaraďovať občanov do kategórie sociálne neprispôsobiví, zákon o dráhach určite nie, a tiež nechápem, prečo si ŽSR myslia, že bezdomovci patria do tejto kategórie občanov.

Pritom na tej istej stanici visia dve ďalšie vývesky oznamujúce, že „Čakáreň je otvorená od 5.30 do 15.50“ a „Kľúč od WC sa v dobe od 5.30 do 15.50 nachádza u dozorcu dopravne“. Vlaky premávajú aj mimo uvedených časov, takže cestujúcemu, či už prispôsobivému alebo neprispôsobivému, zostáva len možnosť za každého počasia, mimo otváracích hodín čakárne, čakať vlak v stanici bez prístrešku, v ktorej sa momentálne nachádza mimo čakárne len jedna lavička a uľaviť si niekde na menej viditeľnom mieste v stanici alebo jej okolí, s očakávaním, síce málo pravdepodobným, že niektorý cestujúci, z nudy, počas čakania na meškajúci vlak, čítajúci oznamy ŽSR, ho nahlási výpravcovi.

Povšimnutiahodné je, že v časoch ministerského riadenia železníc šermiarom zo Žitného ostrova v spolupráci s túlavým múzejným drakobijcom, keď všetky okolité železnice vo veľkom modernizovali svoju infraštruktúru, najmä zo zdrojov Európskej únie, s cieľom privábenia ďalších cestujúcich, ŽSR spali ako šípková Ruženka a s pokojom prizerali na odliv znechutených cestujúcich, odmietajúcich využívanie služieb neprispôsobivých železníc.

Cestujúci by očakávali od neprispôsobivých ŽSR, aby mohli čakať na vlak v kultúrnych podmienkach, za každého počasia. Aby si v prípade meškania vlaku, obyčajne nie nimi spôsobeného, mali kde, v kultúrnych podmienkach uľaviť bez toho, aby museli vyhľadávať v stanici hocijakú ďalšiu osobu s obmedzenou pracovnou dobou. Cestujúci by si priali, aby sa dostali do svojho cieľa rýchlejšie, pohodlnejšie a kultúrnejšie ako prostriedkami individuálnej dopravy. Technologická úroveň v 21. storočí na to vytvára veľmi veľa možností, stačí len porozmýšľať a začať ich využívať.

K tomu však je potrebné, aby neprispôsobivé ŽSR si spomenuli na príslovie „Sova hovorí vrabcovi, že má veľkú hlavu“, opustili svoje vavrínové lôžko a začali sa prispôsobovať oprávneným očakávaniam cestujúcich na kvalitu a kvantitu dopravných služieb a možnému nárastu dopytu na služby železničnej dopravy, následkom ich prispôsobenia očakávaniam cestujúcich, namiesto rozdávania dobrých rád ako sa chovať na neprispôsobivých železniciach a prenášania svojich zákonných úloh správcu železničnej infraštruktúry na cestujúcich.