rojko

Po dlhšom čase mi moja lepšia polovička oznámila, že večer sa ide na koncert. Oznámenie som mohol považovať aj za akúsi formálnu otázku, či mám chuť tam ísť, na ktorú sa očakáva len prikyvujúca odpoveď.

Nuž čo? Pre pokoj v rodine a jej zachovanie som svoju kultúrychtivú polovičku bez významnejšieho mrnčania odprevadil.

Koncert sa konal na hlavnom námestí, ktoré samotné je dosť malé na takéto podujatie, nieto ešte keď je aj spojené s príležitostným trhom.

Provizórne hľadisko so šírkou samotného pódia a dĺžkou len o kúsok väčšou neposkytovalo bohvie ako veľký priestor pre zvedavých divákov.

Po začiatku rockového koncertu, keď sa mi vnútornosti začali otriasať nárazmi zvukových vĺn silnejších ako morský príboj počas búrky, som si uvedomil, že k príjemnému zážitku z hudby a spevu chýba kus priestoru, a pri použitom ozvučení by bolo vhodné produkciu počúvať zo vzdialenosti aspoň niekoľkých stoviek metrov.

Žiaľ vplyvom ozvučenia bol aj spev vystupujúcich z väčšej časti nezrozumiteľný a melódia hudby sa úplne strácala v príliš hlasnom buchote a hurhaji plynúcom z obrovských reproduktorov vhodných niekde na futbalový štadión.

Aj samotný vystupujúci si zaspieval pieseň s názvom Upozorni ma, keď hlasno spievam. Samozrejme bez očakávania reálneho upozornenia a nevyhnutnej samokontroly.

Osvetlenie zhruba štyridsiatimi reflektormi väčšinu času smerovalo vypaľujúco do očí divákov, vrátane mojich. V kombinácii so svetelnými efektmi z veľkoplošnej obrazovky na pozadí pódia vyvolávalo dojem, že niektorí účinkujúci sa za seba hanbia, a potrebujú za každú cenu zostať v tieni nikým nepovšimnutí.

Škoda, že môj očakávaný kultúrny zážitok sa vplyvom pridružených rušiacich elementov nedostavil úplne. Možno by do budúcnosti stačilo, aby vystupujúci posadili do hľadiska na každom koncerte jednu osobu nezaujato sledujúcu účinky vystúpenia, s cieľom predídenia rušivých vplyvov na kultúrny zážitok divákov pri nasledujúcich predstaveniach.