rojko

Čítajúc definíciu pojmu kultúra sa veľmi divím, prečo takzvaná kultúrna obec má hocijaké výhrady proti pani ministerke kultúry.

Definícia totiž neurčuje, aké majú byť výsledky tvorivej činnosti ľudí vo vývine ľudskej spoločnosti. Každý musí vziať na vedomie, že nielen to čo sa mu páči je kultúrou, ale asi aj to, čo ho hnevá alebo irituje.

Každý z nás, vrátane pani ministerky kultúry aj samozvanej kultúrnej obce, pochádza z určitého prostredia a bol vychovaný v existujúcom okolitom propagandistickom prostredí, a jeho pozitívne aj negatívne vnímanie kultúry môže byť úplne odlišné od jej vnímania inými.

Je mnoho výsledkov tvorivej činnosti, ktoré sa mi páčia, žiaľ banán prilepený na stenu baliacou umelohmotnou páskou vôbec neobdivujem, i keď niekto ho ocenil na niekoľko melónov.

V múzeách moderného umenia, vychádzajúc z mojich kultúrnych preferencií, sa častejšie divím, kto v tom diele niečo vidí? Ale aj s kultúrou je to tak, ako so ženami. Určite sa každá niekomu páči, alebo na každú dieru sa nájde záplata.

Ja kultúru delím skôr na odvrátiteľnú a neodvrátiteľnú.

Odvrátiteľná je pre mňa tá lepšia, lebo keď ju zrovna nechcem, tak jednoducho vypnem televíziu, rozhlas, alebo si nekúpim vstupenku.

Žiaľ aj pri odvrátiteľnej sa občas stane, že po kúpe vstupenky a očakávaní kultúrneho zážitku, sa na pódiu objaví akýsi narcistický straník, využívajúci možnosť pomocou kultúrnej obce si spraviť neplatenú reklamu, a vôbec mu neprekáža, že mi znechutí aj očakávané potešenie.

Som však nešťastný z neodvrátiteľnej kultúry, ktorá sa v dvadsiatom prvom storočí v mnohých smeroch vyvíja mňa nepotešujúcim smerom.

Iritujú ma Wifoni, Wifonky a mnoho ďalších sprejerov, ktorí svoje obyčajne aj nečitateľné kliky háky považujú za diela, ktoré bude väčšina okoloidúcich obdivovať.

Hnevajú ma hygienicky kultúrni spoluobčania, ktorí svoje sopľavé papierové vreckovky rozhadzujú pyšne a hrdo, vždy a všade aj keď je smetný kôš len na niekoľko krokov od nich. Nenájdu v sebe ani toľko slušnosti, aby ich z pôvodne krásnej prírody odniesli so sebou domov, alebo keď je nutné, aby ich aspoň nejak prikryli alebo zakopali.

Najkultúrnejšia časť občanov vypľúva svoje osviežovače dychu niekde na ulici, pohľad na chodníky pred divadlami a kinami svedčí o prevládajúcom počte neohľaduplných prežúvavcov medzi ich návštevníkmi.

Na zastávke hromadnej dopravy, sa každý nedočkavo postaví priamo pred dvere dopravného prostriedku, mysliac si, že výstup a nástup bude podstatne rýchlejší, keď tam bude zavadzať. Niektorí si dokonca myslia, že je vhodnejšie, keď najprv nastúpia nastupujúci, a vystupujúci sa budú cez nich pretláčať. Určite to však bude prospešné pre medziľudské zbližovanie.

Ak je na stanici osobitný podchod pre príchod k vlakom a odchod zo stanice, len pár pomýlených jedincov, mysliacich si, že takto urýchlia a skultúrnia pohyb davu, sa prispôsobí ich určeniu.

Niektorí dobrosrdeční používatelia inteligentných brikiet, buď ešte nezistili, že v elektropredajni predávajú aj slúchadlá, alebo len jednoducho chcú nezištne potešiť aj iných hlasným počúvaním svojho obdivovaného kultúrneho diela.

Mnohí ešte nepochopili, že pravostranná premávka neplatí len na ceste, ale aj na chodníku, a svojho štvornohého miláčika by tiež mali o tom presvedčiť.

A to je len zopár príkladov neodvrátiteľnej kultúry, ktorá nemusí každého tešiť. Kultúru vodičov áut netreba ani osobitne spomínať, každý sa o nej môže presvedčiť každodenne vo svojom okolí.

Asi by bolo načase, namiesto obdivovania, straníkov, televíznych a rádiových hlásateľov, hercov, zbožňovaných áut, obdivovaných migrujúcich športovcov, seriálov úspešne konkurujúcich jednoduchej Márii, vrátiť sa ku koreňom kultúry a začať si obnovovať vedomosti o tom čo sa sluší a patrí.

Pre väčšinu prijateľnú kultúru totiž namiesto nás nestvorí ani pani ministerka kultúry ani takzvaná kultúrna obec.