rojko

Rád cestujem hromadnou dopravou hlavného mesta. Som držiteľom ročnej električenky od doby jej zavedenia, a obyčajne ju využívam niekoľkokrát denne. Po obnove vozidlového parku a realitu zohľadňujúcom nastavení taktu, mám málokedy dôvod frflať.

Áno aj vďaka vám, pyšní a hrdí autičkári cestujem rád hromadnou dopravou, pretože aj vašim pričinením obyčajne nájdem aj miesto na sedenie. Ak by náhodou nie, stačí s minimálnou dávkou odvahy a drzosti poprosiť niektorého z cestujúcich s obľubou sediacich na strane chodbičky aby ma pustili k oknu, niekedy aj za cenu, že ich nesmierne unavená batožina už bude musieť sedieť na ich kolenách, alebo prejsť na k tomu určené miesto.

Ako všetko iné, aj cestovanie hromadnou dopravou prináša ja čerešničky na torte alebo hrozienka vo vianočke. Niekedy aj trochu kyslé alebo trpké, ale väčšinou iba zábavné.

Ako občasný chodec obdivujem zastávky s prístreškami vybudované priamo na chodníku, aj keď priestorovo by nič nebránilo za zastávkou dorobiť aj okupovaný chodník. Takáto zastávka určite rozvíja priestorovú orientáciu vzájomne sa miešajúcich cestujúcich a chodcov. Pozorovacie schopnosti a nutnú dávku pohybu cestujúcich rozvíjajú aj informačné zobrazovače umiestnené medzi dvomi prístreškami tak, že je ich vidieť bez ohrozenia dopravou po ceste, len z bezprostrednej blízkosti.

Mám rád aj informačné obrazovky vo vozidlách. Síce ako miestny, ich potrebujem len občas pred zastávkami, v ktorých je možný prestup alebo voľba iného smeru dopravy. Zdá sa, že to vedia aj marketingoví odborníci zodpovední za sledovanosť reklamy a programátori informačného systému, lebo obyčajne pred takýmito zastávkami sa neprestajne zobrazujú len reklamné informácie namiesto údajov o odchodoch ďalších spojov zo zastávky.

Medzi inými je to aj výzva, aby som vodičom dal vedieť keď mám bicykel, aj s názorným zobrazením, ako ho mám držať nad hlavou, ako na spartakiáde. Len nepochopím, prečo by som mal chodiť celý deň ukazovať môj bicykel všetkým vodičom, keď ho nemienim prepravovať vo vozidle.

Medzi moje obľúbené patrí aj výzva dopravného podniku, aby cestujúci nahlásili ak vozidlo nechladí. Vždy ma pri tom napadne kacírska myšlienka, či už rozumných vodičov naozaj nahradili umelou inteligenciou? Z celospoločenského hľadiska by bolo jednoduchšie pomôckami na zisťovanie teploty vybaviť tých pár vodičov, ako všetkých cestujúcich, nehovoriac o tom, že vozidlá v dvadsiatom prvom storočí, vybavené rôznymi snímačmi a kamerami, by si mohli samé merať vonkajšiu aj vnútornú teplotu a zaznamenávať pre interné potreby dopravného podniku.

Veľmi ma potešilo, keď uši píliace, rozlúčkové hlásenie na konečnej zastávke, oznamované skomolenou slovenskou angličtinou, sa konečne nahradilo aj cudzincom zrozumiteľným hlásením.

Vždy sa zabavím, keď počujem v hlasovej informácii silene a nezmyselne preložené názvy niektorých zastávok, rozdielne od názvu zobrazeného na informačnej obrazovke. Komu podľa špecialistov dopravného podniku má napríklad pomôcť ohlasovanie zastávky ZŠ Budatínska v anglickom jazyku ako Budatínska elementary school? Cestujúci dvadsiateho prvého storočia si už obvykle vygúgli názvy zastávok, ktoré potrebuje, a plnotextovo prípadne aj preložene ohlasovaný názov zastávky odlišný od názvu zobrazovaného na mapách a obrazovke vo vozidle ho môže naozaj len mýliť, namiesto očakávanej pomoci, ako to môžu dosvedčiť často cestujúci domáci, ochotní cudzincom vysvetľovať špecifiká informačných systémov u nás.

Špecialisti by sa mali pri tvorbe názvov zastávok zamýšľať aj nad ich ľahkou zrozumiteľnosťou pre cudzincov. Napríklad skratky SNP, ZŠ, MÚ cudzincom nič nehovoria, a ich plnotextové ohlasovanie slovenské aj anglické rozdielne od zobrazovania im spôsobia akurát tak španielsku dedinu.

Je fakt, že život je krásny keď je pestrý. K jeho pestrosti určite patria aj čerešničky a hrozienka. Ja si rád užijem hoci aj trochu nudné cestovanie v hromadnej doprave. Určite sa však poteším aj nejakým čerešničkám a hrozienkam, uprednostňujem však sladké a lahodné.