rojko

Výlučne stranícky košiar potí krv. Našli si ohromnú tému na samoreklamu nekonečnou debatou o úrade pre ochranu oznamovateľov.

Ja ako chlapec z dediny som zaregistroval existenciu tohto úradu až po vypuknutí náruživej straníckej debaty o náhrade starého úradu novým.

Lámem si mozog, ale okrem osôb z cibuľkových zoznamov som v dohľadnej minulosti zaregistroval ako oznamovateľa len jednu pomýlenú dievčinu, ktorá si pre päť minút slávy v pozornosti servilných médií zahrala rolu akejsi oznamovateľky. Potom však rýchlo a bez stopy zmizla z dohľadu. Žeby ten úrad naozaj niečo aj robil? Ktovie? A možno činnosť úradu je prísne tajná.

Neskôr som zaznamenal len odvolávanie sa pomáhačských a chráničských vyšetrovateľov na svoje domnelé postavenie oznamovateľa po tom, čo sa stali pri výkone svojej práce z nejakého neverejného dôvodu komusi nepohodlnými. Nie je náhodou oznamovanie a vyšetrovanie trestných činov pomáhačmi a chráničmi ich psou pracovnou povinnosťou aj bez existencie nejakého úradu?

Možno by takzvaní zástupcovia ľudu potrebovali úrad z dôvodu nájdenia odvahy na oficiálne oznámenie nekalého konania svojich úhlavných nepriateľov z iných straníckych stád, pokiaľ by si aj bez toho neužívali imunitu na plané stranícke reči.

Myslím si však, že účinnejším prostriedkom na zamedzenie divných činov terajších straníkov a rôznych im blízkych priateľov priateľov by bolo rozšírenie rozsahu pôsobnosti ústavu pamäti národa až na obdobie pred poslednými straníckymi, potemkinovsky demokratickými voľbami.

A pokiaľ sa tak s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nestane, milému voličovi, tak potrebnému len tesne pred straníckymi voľbami, nezostane nič iné len sa spoliehať na vlastnú pamäť, a to nie len na tú krátkodobú. Možno občania navštívení tými dvomi povestnými pánmi, s poruchou krátkodobej pamäte, budú aspoň v niečom zvýhodnení.