Nie je to tak dávno, keď pomýlený východniarsky krajčír pozval v mene ľudu, bez jeho opýtania, na dočasnú návštevu dobrých, bratských susedov nášho bývalého spoločného štátu. Jednému zo susedov sa u nás tak zapáčilo, že tu vydržal niečo okolo dvadsať rokov.
Ale ako sa hovorí, každý hosť je najlepší, keď už konečne odchádza. Preto na rokovaní o harmonograme odsunu bratských vojsk, počas prestávok na stravovanie, vždy odznela z hracej skrinky pesnička Běž domú Ivane čeká tě Nataša, pre nemalé potešenie hostí, chystajúcich sa konečne na cestu domov.
Ktosi tvrdí, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. Zdá sa, že náš zahraničný minister chce skôr potvrdiť zákonitosť opakovania sa dejín, vždy na inej úrovni.
Zahraniční ministri sa na to totiž rozhodli, že chcú prítomnosť nových hostí a to nielen dočasnú ale trvalú.
V dvojkrížovom trojkopčí by sa jednalo o niekoľko tisíc trvale prítomných zahraničných militantov.
Rozmýšľajúci občania si možno spomenú na nedávne vyjadrenia brániaceho ministra týkajúce sa jedného stredoslovenského letiska.
Východní militanti boli zhruba osemnásť rokov, po nežiaducich prejavoch svojej nátury, zatvorení v kasárňach. Výnimkou boli len dôstojníci, u ktorých sa predpokladal určitý stupeň prirodzenej inteligencie.
Ohľadne pravdepodobného chovania sa západných militantov si každý môže prečítať Vrchárku Alberta Moraviu.
Skladatelia a textári môžu začať tvoriť novú výstižnú pesničku na rozlúčku. Len či ešte bude príležitosť ju odchádzajúcim hosťom zahrať?