Výber povolania rušňovodiča obvykle smeruje k naplneniu túžby po zodpovednej, zaujímavej ale aj peknej práci, v minulosti aj platovo patrične ohodnotenej.
Po absolvovaní dlhého teoretického a praktického výcviku, zaradením do samostatnej činnosti nastane prebudenie, a začne každodenná snaha vyrovnať sa s výzvami, ktoré nemohli byť predmetom výcviku.
Klimatické a pracovné podmienky v kabíne rušňovodiča ani v dnešnej dobe nie sú ideálne. Trápiť vás môže vysoká teplota, prievan, slnečné žiarenie, otrasy, hluk aj elektromagnetické polia. Ich následky sa postupne v organizme zbierajú a časom sa prejavia špecifickými problémami zdravia.
K tomu pribudnú trampoty s technickým stavom rušňa a vozňov, technické problémy so stavom tratí a vedení, vplyvy počasia vo forme snehových závejov, hustej hmly, padajúcich stromov vplyvom silného vetra.
Takže očakávané množstvo zaujímavých a pekných chvíľ v práci sa výrazne zmenšuje.
Najhorším, neustále sa zvyšujúcim vplyvom ale zostáva konanie osôb, ktorých z dôvodu neriešiteľnej životnej situácie alebo následkom výziev sociálnych sietí prestal zaujímať život na tomto svete. Títo celkom správne zhodnotia, že vlak nie je schopný zastaviť na vzdialenosť kratšiu ako pol kilometra až kilometer. Neuvedomujú si však, že každý vlak vedie rušňovodič, ktorý nikdy nesníval o tom, že by mal byť nedobrovoľným asistentom sebevraha.
Síce už existuje profesionálne psychologické poradenstvo pre takéto prípady, ale psychickú traumu spôsobenú nedobrovoľnou účasťou na smrti inej osoby si už nikto z vedomia nevymaže.
Uchádzači o povolanie rušňovodiča si musia tieto skutočnosti uvedomiť ešte pred svojim rozhodnutím.
A ľudia, ktorý mienia opustiť tento svet by mali porozmýšľať, či svojim uvažovaným konaním nespôsobia iným dočasnú alebo aj nevyliečiteľnú psychickú traumu.