Po veľkom novembrovom štrnganí sa modly v podobe päťcípej červenej hviezdy, kosáka a kladiva úspešne vytratili z nášho života ale na oplátku sa rýchlosťou invazívnych rastlín rozšírili modly v podobe kríža. Sú všadeprítomné a majú vyvolávať dojem, že všetci sú toho vierovyznania, i keď od dodržiavania aspoň pravidiel desatora sú na hony ďaleko.
Dvadsiate prvé storočie technologickým rozvojom a importom ideológie spoza veľkej mláky prinieslo nové modly a ich služobníkov.
Nie je to dávno, čo sa na uliciach začali špacírovať pyšní vyvolenci v čiernych nohaviciach, krikľavých zelených a fialových sakách, s bielymi ponožkami, s na pleci zavesenou debničkou, sledujúci obdivné a závistlivé pohľady spoluobčanov, tiež túžiacich po vymoženostiach mobilnej komunikácie.
Technologický rozvoj sa rýchlo ubral k malým, všetkým dostupným mobilným telefónom. Neraz ma pri cestovaní potešil šťastný vlastník, ktorý sa chcel so svojou novou modlou predviesť, a s druhou stranou siahodlho rozoberal závažné, neodkladné problémy typu myš pod posteľou, prípadne dôvody slintania a hnačky milovaného bernardína.
Mobilný internet veľmi rýchlo ovplyvnil konanie modloslužobníkov.
Mladý párik nastúpivší do rýchlika predovšetkým urobil infantilné foto cestujúceho šťastného mladého páru, a umiestnil ho na všetky svoje sociálne siete. Potom až do Prahy, v intervaloch nie dlhších ako päť minút kontroloval počty vzhliadnutí a prejavov obdivu.
Tiež ma prekvapil jeden zahraničný cestovateľ tmavej pleti, ktorý pri ceste vlakom mal zapnutú GPS navigáciu v mobile, ktorá mu hlasnosťou na celý vagón, v angličtine oznamovala, kde má odbočiť doprava alebo doľava, prípadne sa aj otočiť späť.
No najkontroverznejšou modlou sa stávajú autá. Musí ich mať každý, a najlepšie nie jedno, aj keď ho vôbec nepotrebuje. Chápem tých, ktorí ho majú z nevyhnutnosti, pretože súčasní straníci im zminimalizovali alebo aj zrušili hromadnú dopravu. Nechápem tých, ktorí pri dostupnosti a dostatočnej frekvencii hromadnej dopravy ho musia mať ako modlu, len preto, že ho majú aj susedia a kolegovia, aby v hanbe nezostali.
Trápi ma, že autá parkujú všade, na cestách, chodníkoch, v parku, v lese, na trávniku. Nechápem, prečo si takýto modloslužobníci nemôžu vziať príklad z v médiách presláveného východniara, ktorý parkuje svoje červené športové vozidlo v obývačke, a keď chce môže si ho tam sám pre seba aj naštartovať a nerušene v súkromí inhalovať.
Hnevá ma, keď v krásnom historickom centre namiesto histórie musím obdivovať smradľavé, špinavé parkoviská s krásnymi vyleštenými modlami.
Tiež ma neteší, keď občania úspešne napĺňajú odkaz bývalého žilinského primátora „… do tankoch“, zadovážením stále väčších áut, podobajúcich sa na ruské alebo americké vojenské vozidlá a tanky a neoklamávajúc zákony fyziky, tak isto aj nám všetkým smradia.
Pohnútkou modloslužobníkov je narcistický sebaobdiv a potreba vyvolávania obdivu a závisti zo strany druhých, i keď obyčajne sa to snažia maskovať sebeckými, vymyslenými, praktickými dôvodmi.
Nie som výnimka. Tiež mám svoje modly, ktorým slúžim. Pritom sa však občas poobzerám aj okolo seba a zamyslím sa, či moje modly a môj spôsob ich služby nevyvoláva u iných oprávnene negatívne reakcie alebo odpor.