Priznávam bez mučenia, že z dejepisu som vždy mal nejakú horšiu známku, aj to len z milosti, aby mi veľmi nekazila celkový študijný priemer. Okrem toho, že mám akúsi vnútornú imunitu voči pamätaniu dátumov, to bolo asi tým, že výučba v škole sa nie veľmi zhodovala s informáciami od ľudí, ktorí predmetné obdobia osobne prežili.
Územie našej krajiny do vzniku a zániku Slovenského štátu a vzniku Slovenskej republiky vždy bolo súčasťou nejakého štátneho, kráľovského alebo iného organizovaného útvaru.
Tvorcovia nášho dejepisu vždy prispôsobovali alebo zatajovali skutočnosti podľa aktuálne vládnucej ideológie. Týmto vznikali v mojom dejepisnom vedomí obrovské biele miesta, týkajúce sa častí dejín z obdobia Rakúsko-uhorskej monarchie, Uhorského kráľovstva ale aj iných ideologicky zavrhovaných období.
Slovenskí dejepisci sa osobitne snažili zatajovať všetko, čo nebolo číro slovenské, i keď to bolo súčasťou dejín nášho terajšieho územia. Je zaujímavé, že okolitým krajinám vôbec nevadí pochváliť sa aj slovenskými osobnosťami pôsobiacimi u nich. Prečo to nemôže byť tak všeobecne aj naopak?
Nikto z dejepiscov nenašiel odvahu, napriek aktuálne vládnucej ideológii, na objektívne a pravdivé popísanie dôvodov príchodu Čechov, Nemcov, Maďarov a iných národov na naše terajšie územie, dôvodov a spôsobov deportácie a zbavovania majetkov niektorých z nich. Podobne je to aj v prípade cirkví.
Snažím sa z útržkov informácií získaných z rôznych zdrojov skladať mozaiku utajených a krivených dejín, ktoré sa ma týkali z dávnejšej minulosti ale aj tej nedávnej. Vždy ma poteší, keď v zahraničí nájdem úlomky dejín viažucich sa na Slovensko a Slovákov.
Je fakt, že od veľkého novembrového štrngania tento rok uplynie už tridsaťtri rokov. Súčasní ideológovia asi predpokladajú, že mládež sa začína zaujímať o celospoločenské záležitosti tak okolo osemnástky. Môžu teda s kľudným svedomím ľudí mladších ako päťdesiat rokov kŕmiť kalerábmi, predpokladajúc obrovský úspech agitačných hesiel o slobode, demokracii a možnosti cestovať.
Pritom sa len čiastočná diktatúra jednej politickej strany nahradila totálnou diktatúrou viacerých politických strán, ktoré sa štvorročne striedajú pri válove, ale nikdy si navzájom neuškodia, i keď veľmi dobre poznajú zaužívané stranícke praktiky.
Súčasná mládež bude presviedčaná len o úspechoch nášho prvotnopospolného kapitalizmu, bez toho aby ich niekto informoval napríklad o tom, kto a kedy postavil panelák v ktorom bývajú a kde sa nachádzajú vzdušné zámky sľubované súčasnými straníkmi.
Nebude vedieť, že Československo rozdelili dvaja sebeckí, arogantní straníci, bez toho aby sa opýtali občanov či si to prajú.
Tiež nebudú vedieť ako, kým a prečo boli zlikvidované funkčné priemyselné podniky, poľnohospodárstvo, služby, bytové družstvá a v neposlednom rade niekde aj hromadná doprava.
Súčasná mládež nebude mať ani predstavu o časoch keď aj počerní spoluobčania mohli pracovať, a nebudú vedieť prečo a kým boli zbavení tejto možnosti.
A podobne by som mohol pokračovať o súčasnom zatajovaní a krivení dejín ešte dlho.
Isté je však, že národ s veľkými ideologickými bielymi dierami v dejinách, s ideologicky krivenými dejinami, bez priznania krívd ním spôsobených iným, prípadne aj bez ospravedlnenia za ne a poučenia sa z nich, si vždy len s ťažkosťami nájde svoje aj inými uznávané miesto vo svete.
Držím palce dejepiscom, ktorí nájdu odvahu na šírenie objektívnych a pravdivých informácií o našich dejinách, aj o tých, na ktoré nemusíme byť pyšní, a najmä tým dejepiscom, ktorí to budú uplatňovať na naše novodobé dejiny, ktoré majú v živej pamäti ešte stále žijúci spoluobčania.