Náš národný hrdina Juraj voľakedy bohatým bral a chudobným dával. Síce vraj meral od buka do buka, ale v žiadnej povesti nie je ani náznak, že by bol sebecký, arogantný klamár.
Terajší stranícki Jurajovia sa s uspokojením prizerajú, na vojnou medzi uralským cestovateľom a dneperským hercom odôvodňovaný, žiadnym oprávneným orgánom nekontrolovaný, ideologicky trpený, nárast cien všetkého. Veď každé euro minuteľné na následky čisto ideologikého, straníckeho koalično-opozičného divadla bude dobré, nehľadiac na ďalšie zbedačovanie najohrozenejších vrstiev obyvateľov s najmenšími príjmami, vytvorených na podporu prvotnopospolného „demokratického“ kapitalizmu a tiež neplnením si základnej povinnosti zveľaďovania úspor občanov dôchodkovými správcovskými spoločnosťami, vrátane tej štátnej.
Pritom v našej krajine platí, asi nikým nevyužívaný, zákon o cenách, ktorý jasne stanovuje spôsob určovania ceny. Problémovým v zákone je len vyžadovanie primeraného zisku. Primeraný zisk sa môže hýbať od niekoľkých percent až po modré nebo, v závislosti od hrúbky kože podnikateľa. Určenie ziskového stropu by asi výrazne znížilo ceny tovarov a služieb, s istotou by však narazilo na nepredstaviteľný odpor práčovní.
Tiež je pozoruhodné, že orgánom určeným na kontrolu fungovania trhu a čistoty hospodárskej súťaže nevadí ovplyvňovanie trhu obchodníkmi v spolupráci s múdrymi marketingármi, ktorého výsledkom je, že hoci by domáce výrobky mali byť lacnejšie vzhľadom na menšie dovozné náklady, cenovo sa neraz dostanú na úroveň dovážaných, pri ktorých by mali byť v cene zohľadnené vyššie náklady na prepravu, prípadne ju aj prevyšujú.
Je isté, že občania s nízkymi príjmami nebudú mať na míňanie viac peňazí ako je ich príjem, okrem pár finančne málo vzdelaných, spoliehajúcich sa na dobré srdce nejakých finančných inštitúcií, vždy ochotne poskytujúcich pôžičky.
Preto by ani výrobcovia, poskytovatelia služieb a obchodníci nemali snívať o to, že bezbrehým zdražovaním si zadovážia viac zlatých umývadiel na čúranie. Skôr by sa mali zamyslieť nad spôsobmi a prostriedkami znižovania nákladov za účelom udržania cien, prípadne zníženia tempa ich rastu, len na základe uplatňovania naozaj nevyhnutných nákladov.
Pokiaľ sa budú riadiť len straníckymi očakávaniami a uplatňovať čisto len ideologicky odôvodňovaný nárast cien, skôr či neskôr sa im to vráti znižovaním dopytu po tovaroch a službách a ich vlastným postupným redukovaním, prípadne aj zánikom, z dôvodu odpílenia si konára na ktorom sedia.
Stojí to za to?